radoslav

Postupné preberanie územia Slovenska pod správu novej ČSR vlády prebiehalo do konca januára 1919 a bolo ukončené obsadením demarkačnej línie stanovenej dohodovými mocnosťami na rokovaniach 25. novembra 1918 v Paríži ako dočasné riešenie, pokiaľ neskončia mierové rozhovory, ktoré mali určiť definitívnu hranicu – demarkačná čiara z veľkej časti kopírovala súčasnú hranicu SR plus Podkarpatskú Rus. 

hliadka čs. legionárov na moste v Komárne

hliadka čs. legionárov z Talianska v Nových Zámkoch

Za zmienku stojí, že došlo aj k vojenskému stretu s poľskou armádou, ktorá začiatkom decembra vnikla na Spiš a snažila sa ho obsadiť.

 Jadro ozbrojených síl vznikajúcej ČSR, v tom čase tvorilo asi 19 000 príslušníkov čs. légie z Talianska a niekoľko tisíc príslušníkov čs. legii z Francúzska spolu s dobrovoľníkmi z USA.  Najsilnejšia bojová skupina vznikajúcej ČSR – čs. légie v Rusku v počte asi 60.000 mužov uviazla po rozpade cárskej armády v ruskej  revolúcii a presun do vlasti si musela vybojovať – do vlasti sa vrátili až v roku 1920 (vplyv legii na udalosti v Rusku je námet na román – najskôr boli požiadaní dočasnou vládou aby rozprášili povstanie boľševikov v Petrohrade- VOSR, na čo Masaryk odpovedal, že je povstanie je vnútorná záležitosť Ruska a odmietol poskytnúť oddiely, ktoré boli dostatočne silné aby povstanie zlikvidovali, neskôr sa celá armáda vydala na púť naprieč Ruskom do Vladivostoku aby sa po mori prepravila do Japonska – počas celej trasy obsadzovali ruské mestá – napr. bolo to práve obklúčenie Jekaterimburgu čs. légiami, ktoré primälo boľševické velenie vydať rozkaz na popravu cárskej rodiny tam držanej aby ju čs. legie neoslobodili – mesto nakoniec padlo do rúk čs. legii, ale cárska rodina už bola zabitá, neskôr sa čs. légie postavili na stranu bielogvardejcov vedených Kolčakom, potom slovami Masaryka, keď poznali, že teror bielych na civilnom obyvateľstve je rovnaký ako teror červených, rozhodli sa spojenectvo s bielymi ukončiť a dohodli sa s Leninom, že mu vydajú ruský cársky zlatý poklad, ktorý dovtedy čs. légie strážili – bolo to 22 vagónov zlatých rubľov a prútov a Kolčaka, za čo im boľševici prisľúbili prímerie čo aj dodržali.)

Rozmiestňovanie jednotiek na území Slovenska bolo síce sprevádzané šarvátkami s ustupujúcou maďarskou armádou, ale skutočná skúška brannej moci ČSR mala ešte len prísť. Maďarsko rozvíjalo rôzne aktivity ako zabrániť spojeniu Čiech a Slovenska okrem aktivít vojenských to boli aj rôzne pokusy ako napr. vyhlásenie akejsi východoslovenskej republiky s centrom v Košiciach a pod.. Tieto pokusy, ale zásadným spôsobom neovplyvnili vývoj udalostí.

19. apríla 1919 vyhovela Mierová konferencia v Paríži žiadosti čs. vlády aby bola hranica posunutá na tzv. historické slovenské územia – na novú demarkačnú líniu zasahujúcu hlboko do dnešného územia Maďarska – súčasťou Slovenska sa tak mali stať napr. Bukové vrchy s Matrou, Sárospatak, Pacín, Zemplénagárd – ako už slovensky znejúce názvy napovedajú – územia v tom čase hojne obývané slovenskou populáciou. V čase keď sa čs. jednotky začali presúvať na novú demarkačnú líniu, bola už v Maďarsku pri moci revolučná rada na čele s  Belom Khúnom, ktorá vyhlásila, ako odpoveď na novú situáciu  mobilizáciu robotníckej triedy a k 26. aprílu mala v zbrani 90.000 mužov. Súčasne s čs. armádou sa do pohybu dala aj rumunská armáda smerom k rieke Tise. 15. mája maďarská vláda vyhlásila všeobecnú mobilizáciu a pokúsila sa protiútokom zastaviť postup Rumunov. Nastupujúce sikulské oddiely, ale Rumuni rozprášili a tak sa celá pozornosť maďarskej červenej armády obrátila na ČSR.