V 19. storočí silneli snahy Slovákov o národnú emancipáciu, pričom predstava o spôsobe národného pozdvihnutia sa postupne menila. Od reorganizácie Uhorska až po zánik Uhorska a vznik nástupníckych štátov. Pred vypuknutím svetovej vojny sa rozvíjali najmä vzťahy Slovákov s Čechmi, ktorí boli vystavený nemeckému útlaku podobne ako mi maďarskému. Aktívne boli najmä slovenské a české emigrantské spolky v USA. Po vypuknutí svetovej vojny, vycítili národné spolky šancu pre zmenu pomerov cez možnú porážku Uhorska. A tak na popud slovenských a českých krajanských spolkov začali sa organizovať dobrovoľnícke oddiely z prebehlíkov a zajatcov slovenskej a českej národnosti v zajateckých táboroch Talianska, Francúzska a Ruska. Po vstupe USA do vojny organizovali sa dobrovoľnícke oddiely z Slovákov a Čechov žijúcich v USA, ktoré boli následne prepravované na európsku frontu.
Aktívne bolo aj domáce politické hnutie, v máji 1918 došlo k mikulášskemu zhromaždeniu a k slovenskej výprave na slávnosti Národného divadla v Prahe. Oslavy v panteone divadla sa zmenili na manifest budúcnosti Slovanov v Európe, keď rečnili najvýznamnejší predstavitelia Čechov, Juhoslovanov a Slovákov (za nás vystúpil napr. P.O. Hviezdoslav). Slovenských účastníkov po návrate čakalo predvolanie na políciu pre velezradu. Ale ani táto snaha zastrašiť národnooslobodzovacie hnutie už nezastavila koleso dejín.
19. októbra vystúpil v uhorskom sneme jeden z dvoch slovenských poslancov Ferdiš Juriga, so svojim prejavom. Poslancom oznámil, že vystupuje v mene Slov. národnej rady a slovenského národa a napriek kriku a posmeškom zo strany uhorských maďarských poslancov pokračoval žiadajúc pre slovenský národ právo na sebaurčenie a toto právo aj rozsiahle historicky zdôvodnil. Nezabudol ani na ostatné slovanské národy v Uhorsku hovoriac: „Ako je ľudstvo mravne jednotné, tak aj Slávstvo je mravne jednotné a slovenský národ ako národ slávskeho rodu to isté sebaurčovacie právo žiada pre našich slávskych bratov v Uhorsku, menovite pre Srbov, Chorvátov, pre Rusov v Uhorsku, ktorí, ako je známo pre poľutovaniahodné pomery v Uhorsku nemôžu sa ozvať, avšak svoje sebaurčovacie právo i oni si práve tak žiadajú, ako všetky ujarmené národy sveta.“
28. októbra po kapitulácii Rakúsko-Uhorska bola vyhlásená česko-slovenská samostatnosť a vlády sa ujal Národný výbor. Zaistenie Slovenska bolo prvoradou úlohou nového štátu, najmä keď maďarská vláda M. Karolyiho robila všetko pre udržanie Slovenska ako významnej časti, bez ktorej nebolo možné ďalšie jestvovanie Uhorska. Touto úlohou boli poverení hlavne slovenskí a českí príslušníci talianskych čs. légii, ktorí predstavovali jedinú organizovanú aj keď slabo vyzbrojenú zložku pri vzniku ČSR. Spolu s nimi prichádzali na Slovensko aj príslušníci čs. légii z USA, pre ktorých to bol často návrat po rokoch strávených v USA, kam ich z Uhorska vyhnala bieda. Maďarská armáda sa na príkaz dohodových mocností postupne sťahovala za určenú demarkačnú líniu, aj keď nie všade ochotne, čo viedlo k početným zrážkam medzi príslušníkmi maďarskej polície a armády a čs. légiami. Odhodlanie legionárov vyhnať maďarské branné zložky často-krát umocňovala aj krutá realita, ktorú na Slovensku objavovali. Spomínam si na rozprávanie jednej panej /ktorej otec sa ako príslušník čs. dobrovoľníckych oddielov z USA vracal po skončení bojov na západnej fronte na Slovensko/, ako vlak vezúci jeho oddiel na nasadenie v SR, prechádzal zhodou okolností cez jeho rodnú obec – výpravca, ktorý ho spoznal, naňho stihol zakričať len jednu vetu „Brata ti zabili ! “ – V jeho rodnej obci sa totiž občania po kapitulácii R-U vrhli na obchod miestneho žid. obchodníka, ktorému zalievali, že počas vojnového nedostatku predražoval tovar. Ten privolal maďarských žandárov, ktorí streľbou do davu zabili jedno dievča a nasledujúcu noc zatkli 5 mužov v obci, obvinili z rebélie, vyviedli na námestie a postrieľali z guľometu. Medzi obeťami bol aj brat spomínaného legionára, ktorý študoval za kňaza a nikto v rodine nevedel nič o tom, že by sa zúčastnil rabovania.
Celá debata | RSS tejto debaty