Reakcie v diskusii pod mojim prvým článkom na túto tému, ma priviedli k rozhodnutiu napísať tento blog. Väčšina diskutujúcich mi vyčíta, že upieram právo lekárov na protest atď. atď., zjavne nepochopili nosnú myšlienku môjho článku. Nikde v článku som sa nezmienil o tom, že by nemohli protestovať, alebo snáď, že by som im nedoprial väčší plat. Zásadný problém o ktorom pojednáva môj predchádzajúci článok – a prečo hovorím o gangstroch – je v článku zmienený – je to absolútne neprijateľné, amorálne správanie lekárov na konci štrajku, keď v momente, v ktorom vedeli, že sa nemá kto postarať o pacientov, sa ÚMYSELNE VYHLI nariadenej pracovnej povinnosti predložením FINGOVANÝCH PN a OČR, čím nielen pravdepodobne spáchali trestný čin, ale – a to predovšetkým VEDOME a ÚMYSELNE ohrozili pacientov, o to viac to platí o lekároch, ktorí predtým svoje výpovede stiahli – toto správanie je pre mňa morálne bahno a keďže sa v danej situácii ukázalo, že morálne hodnoty veľkej časti lekárov sú veľmi nízke, hrozí, že i v budúcnosti sa môžu správať ako nedôveryhodný partner pre rokovanie a dokonca, že im nie je cudzie ani vedomé porušeniu zákona aby presadili svoje požiadavky. A ponaučenie z toho plynúce je, že takejto situácii je nutné sa vyhnúť systémovým opatrením napr. ako som uviedol – transformáciou časti nemocníc na vojenské a privatizáciou ostatných a verte mi, že pred týmito udalosťami som bol odporcom privatizácie nemocníc.
A to sa ani nebudem zmieňovať o takých absurditách, ako je podmienka aby boli prijatí všetci späť – to je asi prvý krát v dejinách, keď zamestnanec rozhoduje o tom, koho má prijať zamestnávateľ do práce.?!?
Alebo vyhlásenie p. Vysolajského, že lekári sa vrátia hneď ako im to „zdravotný stav“ dovolí – takýto ľudia sa nám týmto verejne smejú do očí a mňa vytáča predstava, že takéto indivídum je, či bude platené aj z môjho zdravotného poistenia.
A verte mi, že poznám názory niektorých lekárov, ktorí ťahali 48 hodinové služby, pretože im ležal na srdci osud pacientov, zatiaľ čo ich rádoby kolegovia zanechali pacientov osudu a podľa pokynov LOZ „trávili čas s rodinou“. A za skutočnú nehoráznosť považujem vyjadrenie jedného odborára, že veď nakoniec sa nikomu (z pacientov) nič nestalo.