Včera, keď som pozeral v TV dokument o roku 1968, zaujala ma jedna veta z komentára volieb prezidenta Ludvíka Svobodu. : „Prezident bol konečne po dvadsiatich rokoch volený tajne“
Takže v roku 1968 sa tajná voľba považovala za nástroj politickej slobody, keďže v časoch najtvrdšej totality mala prednosť verejná voľba, dokonca aj na začiatku Slovenského štátu v súlade s pravidlami zaužívanými pri personálnej voľbe v prvej ČSR bol napr. Jozef Tiso volený tajne. Verejná voľba bola zavedená až v roku 1948 pri voľbe Klementa Gottwalda za prezidenta.
Teraz si dovolím citovať z práce Zdeňka Koudelku (právnik, učí ústavné právo na práv. fakulte Masarykovej univerzity)
„Historicky tedy byla veřejná volba užita v době revoluční nebo nejtvrdší totality. Běžným demokratickým pravidlem je rozhodovat o personálních věcech v tajné volbě“
A o dôvodoch pre ktoré sa používa verejná voľba najlepšie vypovedá ďalší citát z diela p. Koudelku, v tomto prípade z jeho komentára voľby p. Havla v roku 1989:
„Veřejná volba byla prostředkem nátlaku na poslance, aby v rozporu se svým přesvědčením volili člověka, kterého jejich režim věznil.“
Terajšia 6-koalícia v SR, ale pri personálnej voľbe – v tomto prípade generálneho prokurátora velebí verejnú voľbu – prečo asi?!
Ďalšou praktikou za ktorú by 6-koalíciu iste K. Gottwald pochválil, je vytvorenie komisie pre posudzovanie umeleckého diela p. Sulíkom v prípade sochy Svätopluka, to sme tu naozaj mali naposledy počas tzv. najhlbšej totality.
O obsadzovaní vysokých funkcii v štátnej správe a na ministerstvách ľuďmi s nedostatočným vzdelaním pripomínajúcim nasadzovanie „robotníckych kádrov“ v 50-tych rokoch sa ani nebudem zmieňovať.