Už niekoľko rokov beží mohutná celosvetová kampaň proti lovu tuleních mláďat pre kožušinu, každoročné orgie krvi a náreku tuleních mláďat sú pod paľbou rôznych organizácii z celého sveta. Protesty proti ubíjaniu bezbranných a vystrašených tuleních mláďat tak aby pri tom nedošlo k poškodeniu ich kožušiny, viedli nakoniec vtedajšieho prezidenta RF Putina k tomu aby na ruskej strane ľadovcov tento lov zakázal a tak dnes prebieha len v Kanade.
Na tento príbeh som si spomenul pri včerajšom pozeraní TV správ, kde reportér takmer s hrdosťou oznamoval, že tento rok vyvezieme zo Slovenska 120 000 až 140 000 jahniatok na bitúnky lebo vraj ich mäso je mimoriadne populárne v Taliansku, kam vývoz smeruje. Zároveň mi to pripomenulo rozprávanie môjho strýka, ktorý choval kozy, ako sa raz rozhodol, že okrem mlieka a mäsa dospelých jedincov pripraví mäso kozliat. Po tom ako dielo dokonal – zabil dve kozliatka, povedal – , že to bolo prvý aj posledný krát a že nikdy nezabudne pohľad tých kozľacích očí predtým než ich zarezal.
Osobne považujem zabíjanie mláďat cicavcov za odpornú činnosť, ale zároveň chápem, že družstvá z ovčiarskych oblastí SR majú významnú časť svojich príjmov v hladových dolinách práve z tejto činnosti – to je inak aj argument kanadskej vlády prečo nechce obmedzovať masakrovanie tuleních mláďat. A tak od samotných družstiev ani neočakávam riešenie, skôr by som touto cestou chcel požiadať vládu SR aby pre ovčiarske doliny hľadala možnosti ako zarobiť a nebyť pri tom odkázaný na takú nechutnú činnosti, akou zabíjanie jahniatok nepochybne je.
Hovorí sa, že svoje šťastie nemôžeš budovať na nešťastí iných, bol by som rád keby v SR neboli ľudia odkázaní na budovanie svojho finančného štastia na úkor nešťastia bezbranných jahniatok, ktoré sú symbolom čistoty a bezbrannosti – i Ježiš sa nazýva baránok boží, ale opakujem to je úloha pre vládu SR.