Keď som si vypočul Bugárov prejav, v ktorom neskrýval „rozhorčenie“ nad činnosťou Orbána, nevedel som, či sa mám smiať alebo plakať. Už to chcelo len aby Béla na konci aj slzičku vytlačil a bolo by to dokonalé.
Pripomenulo mi to 2 články uverejnené na jednej strane čs. novín z 17.3.1939. Prvý informoval o prejave ministerského predsedu MR P. Telekiho pred maď. poslancami, v ktorom vyhlásil: obyvatelia Karpatskej Ukrajiny poprosili maďarskú vládu aby obsadila karpatskoukrajinské územie a zabránila tak anarchii, ktorá tam vládne – a MR vláda tejto prosbe vyhovie. V druhom článku pod ním sa písalo. : Podľa správ z poľského pohraničia maď. armáda ešte nedorazila k poľskej hranici, toto zdržanie vzniklo z dôvodu silného odporu karpatskoukrajinských jednotiek domobrany Sič a sú hlásené početné krvavé zrážky, pričom počet obetí nie je známy.
Je jasné, že lož bola vždy hlavným pracovným nástrojom maďarských politikov už od čias Uhorska a dnes tomu nie je inak.
Bugár jedným dychom hovorí, že sa nestotožňuje s plánmi Orbána a zároveň tvrdí, že požaduje len to čo je potrebné pre maďarskú menšinu.
Ale to čo požaduje v skutočnosti zvýši izolovanosť mr. menšiny v rámci SR (padne aj posledný dôvod prečo by sa mali učiť slovenčinu), čo je základný predpoklad pre územnú autonómiu s následným pokusom o pripojenie k MR.
A tak jediné, v čom možno Bugárovi uveriť, že sa hnevá na svojho vodcu Orbána, je že Orbán prezradil iredentistické plány skôr než pre ne Bugár ako príslušník piatej kolóny stihol pripraviť pôdu.
Ježiš povedal: „Strom poznáš po ovocí“ a ja musím skonštatovať, že Bugárove ovocie je riadne skazené revanšizmom a páchne ultranacionalizmom.