Môj prastrýko sa v roku 1918 pridal ako dobrovoľník k čs. oddielom, ktoré vstúpili na územie Slovenska. Po ich boku bojoval proti oddielom maďarských vojakov a žandárov za oslobodenia našej vlasti spod jarma maďarského útlaku a v roku 1919 už ako príslušník čs. delostrelectva pálil na oddiely Béla Khúna, ktoré vpadli na Slovensko. Môj starý otec ako desiatnik slovenskej armády v prvej línii spolu zo svojimi druhmi v zbrani, odrážal útoky maďarských oddielov počas tzv. malej vojny na jar 1939 a bratovi v dopise napísal „ radšej smrť, ako znovu maďarizáciu“.
A tak úcta k mojim predkom a vôbec ku všetkým, ktorí hrdo niesli aj za cenu najväčších obetí slovenskú zástavu naprieč stáročiami, ma núti týmto otvoreným dopisom vyzvať opozičné strany a neziskové organizácie aby konali.
Každý deň sme svedkami ďalších a ďalších útokov na slovenskú štátnosť – snaha novelizovať/znefunkčniť zákon o občianstve, snaha bagatelizovať zákon o štátnom jazyku, hrubá urážka slovenského národa v snahe nahradiť súsošie Štúrovcov sochou, ktorá bola pôvodne nainštalovaná ako symbol maďarizácie Slovenska a dnes zákon o používaní jazyka menšín v úradnom styku, ktorý paralyzuje slovenčinu na zmiešanom území a to dokonca v oblastiach so smiešne malou prezenciou menšín (15%), núti Slovákov, ktorí chcú pracovať na tomto území aby sa učili maďarčinu a vytvára Babylon hoci máme menej obyvateľov ako Tokyo a zrazu nikomu nevadia tie obrovské náklady na tisíce tlačív v jazykoch menšín a prekladov, hoci predtým sme denne počúvali plač nad „nákladmi“ , ktoré mal priniesť zákon ktorý zaväzoval slovenské školy vyvesiť slovenskú vlajku a ústavu.
A tak vidiac, že všetky rozumné argumenty ostali pred bránami vlády, neostáva iné len vyzvať opozičné parlamentné strany a neziskové organizácie, ktoré majú dostatočný organizačný potenciál aby pristúpili k zbierke podpisov na vyhlásenie referenda o predčasných voľbách a tak umožnili príchod novej vlády, ktorá bude brániť územnú a politickú integritu mojej vlasti – Slovenskej Republiky.