Niekoľko dní počúvame ako sa vláda verná svojmu programu rozhodla zatočiť s rozhadzovaním v štátnych podnikoch (samozrejme nezabudnú zdôrazniť, že najmä za predošlej vlády), ale všetci už akosi zabudli ako to začalo.
Každý kto sa trochu orientuje v problematike štátnych podnikov vie, že tradícia zlatých padákov, neúmerných benefitov (napr. osobný šofér pre riaditeľa št. podniku s 200 zamestnancami, ktorý ho vozí z práce a do práce) a absurdne vysokých platov je tu už od roku 1989. A tak nominanti všetkých vládnych strán vrátane tých strán, ktoré sú dnes vo vláde, od roku 1989 potichu bohatli a cucali štátny rozpočet. Pamätám si na prípad z konca 90-tych rokov v istom štátnom podniku, kde túžobne očakávali financie z ministerstva na nákup istého tovaru potrebného pre tento podnik a naraz peňazí nebolo – neskôr sa ukázalo, že nanešťastie v tom istom čase podnik opúšťal generálny riaditeľ a ekonomická riaditeľka a nezabudli si so sebou zobrať tučné odstupné.
A takto by to fungovalo aj naďalej, nebyť toho, že sa istý redaktor zarazil nad čiastkou na odstupné pre nominanta SaS a obrátil sa na p. Sulíka.
http://korzar.sme.sk/c/5751441/sulik-o-odstupnom-vedel-tyzden-vratit-ho-ziadal-az-vcera.html
Ten asi týždeň dumal, ako z toho von a potom ako manager pochopil, že keď už je to vonku (smola) dal by sa z toho vytĺcť politický kapitál, keďže jeho strana je v parlamente nová a preto sa jej nominanti ešte nestačili prisať na dojnú kravu zvanú štát a teda nemá čo stratiť, ale skôr získať. A tak dnes úderné slová počúvame najmä od nominantov SaS, menovite napr. p. Galka – hoci ten by sa mal na ministerstve obrany venovať skôr otázkam obranyschopnosti a nie lúskať staré výplatné pásky – to je úloha ministerstva financií a rezort, ktorému stráženie štátnej pokladne primárne patrí – ministerstvo financii na čele s Miklošom, mlčí ako voš pod chrastou – prečo asi?
A tak sa táto vláda nechtiac stala bojovníčkou proti zlatým padákom – ale vďaka bohu aj za toto čaro nechceného, už bol naozaj čas s tým niečo urobiť.