Z diania v slovenskom parlamente od nástupu novej vlády sa zdá, že hlavnou úlohou vládnej koalície nie je riešiť hospodárske problémy, či zlepšovať sociálne postavenie občanov SR, ale umožniť naším „úbohým a utláčaným“ spoluobčanom maďarskej národnosti piť „maďarskú vodu“, dýchať konečne „maďarský“ vzduch a pracovať v pote tváre pod „maďarským“ slnkom.
Počas predchádzajúcej vlády sme sa v diskusných reláciach napočúvali dramatických vystúpení občana SR Bélu Bugára ako je bezpodmienečne nutné zachovať status quo v úrovni práv menšín na Slovensku a ako je to jediné po čo ich srdce piští – a ajhľa – po nástupe sa požiadavka na nemennosť práv zrazu rozplýva v opare návrhov istého poslanca, občana Chmela, takže už nie status quo 20%, ale 10 alebo aspoň 15%.
A človek si musí položiť dve otázky – načo je dobré používať jazyk menšín v úradnom styku?
A prečo práve 10 či 15%?
Na prvú otázku je ľahká odpoveď – snom každého iredentistu je zachovať svoju komunitu izolovanú od okolitej majoritnej spoločnosti. Neobstojí argument o obrane pred asimiláciou – na udržiavanie vlastnej kultúry a jazyka slúžia národnostné školy a kultúrne spolky, či ustanovizne (ako napr. čemadok), nehovoriac o tom, že každý občan maďarskej národnosti môže od rána do večera sledovať vysielanie MR televízie, či počúvať MR radia.
Nutnosť použiť slovenský jazyk v úradnom styku určite nebráni zachovaniu národnostnej identity občanov SR maďarskej národnosti. Naopak, možnosť komunikácie v jazyku menšiny v úradnom styku kladie neúmerné požiadavky na plecia väčšiny – prakticky to znamená, že príslušník väčšiny je nútený – pokiaľ chce pracovať na zmiešanom území, sa naučiť jazyk menšiny – to je absurdný stav. Následky takýchto abnormalít sú zrejmé – menšina sa izoluje na malom území – neznalosť štátneho jazyka bráni jej členom uplatniť sa na celom území SR a v TV sme svedkami takých zvráteností, že v správach komentár svedka dopravnej nehody z južného Slovenska – ktorý sa mimochodom narodil v SR a žije tu už povedzme 50 rokov musí byť simultánne prekladaný do slovenčiny redakciou, pretože milý „asimilovaný a utláčaný“ občan SR maďarskej národnosti nevie po 50 rokoch života v SR ani ceknúť po slovensky! Alebo sa jeho prejav mení na grotesku ako napr. jedno vystúpenie poslankyne za SMK v slov. parlamente ešte za čias šéfovania Bugára v SMK, keď jej prejav v slovenčine o potrebe používania materinského – rozumej maďarského jazyka, pripomínal monológ indiána, z „mayoviek“
„Ja prišiel aby biela tvár dala ohnivá voda“.
Druhá otázka – prečo práve 10 či 15%? Odhliadnúc od toho, že sú to naozaj smiešne malé čísla,
(človek by očakával hranicu pre možnosť použiť jazyk menšín aspoň 50 %), hlavným dôvodom bude asi, že Bugár a jeho súputníci očakávajú, že žiadostí o MR občianstvo bude podstatne viac ako navonok odhadujú – v kútiku duše dúfajú, že to bude aspoň 50%, čo by v súvislosti zo zákonom o používaní jazyka menšín napr. v obci s 30% skupinou občanov maďarskej národnosti znamenalo pokles na už spomínaných 15%, keďže nositeľov MR pasu nemožno pokladať úradne za príslušníkov menšiny.
Na záver si už len môžeme položiť otázku koho záujmy vlastne zastávajú strany ako SDKU, či SAS?
Slovensko nie je len štátom maďarskej menšiny, ale aj štátom Slovákov – my iný štát na rozdiel od Maďarov nemáme a preto si ho musíme chrániť zo všetkých síl a za akúkoľvek cenu, ako povedal Štúr
„Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí!“